Pred niekoľkými rokmi sme sa vo VBH dohodli, že nebudeme používať termín lyžovačka, ale zimný tábor, aby sme dali jasne najavo, že sa nechceme iba lyžovať a pobyty sú prístupné všetkým. To sme ešte netušili, ako múdro robíme. Od roku 1997 sa geriatrická sekcia VBH (pre neznalých: ide o absolventov) stretáva na zimných táboroch vo Svite a tieto by sa len s veľkou fantáziou dali nazvať lyžovačkou. Iste, vždy sa nájde zopár nenapraviteľných fanatikov, ktorí nevedia odolať pokušeniu postaviť sa na dve šmýkajúce sa dosky, ale vždy sú v menšine voči stabilnému jadru, ktoré podobné príležitosti využíva na oddych, čítanie kníh, bábätkovský spánok, ale zasa, aby sme neosočovali, sem-tam i nejakú tú vychádzku.

Takéto spôsoby vládli i na tohoročnom pobyte. Prežili sme pekný, pokojný týždeň, mali sme dosť času na lepšie spoznanie sa, a na svoje si prišli i milovníci lyžovačky. Hoci sa tu vyskytli isté problémy (v rovnakom týždni sa v Tatrách konali i súťaže svetovej univerziády a keďže sme nechceli, aby pretekári pri pohľade na nás prepadali pocitu menejcennosti, boli sme nútení vyhľadávať vzdialenejšie terény), myslím, že každý mohol byť spokojný.

Pri programe sme vychádzali z osvedčeného modelu rozhovorov a diskusií. Tieto sme venovali najmä známemu veršu z listu Galatským o ovocí Ducha. Sú to známe pojmy, ale je užitočné rozprávať o nich a premietať, ako sa uplatňujú v každodennom živote. Veď Pán Boh nechce, aby sa jedno z jeho detí vyznačovalo láskou, druhé radosťou a zasa iné pokojom - všetci máme mať jedno i druhé, tretie... Ako doplnok k diskusiám slúžili krátke úvahy o Pánu Bohu - ako Ho môžeme spoznávať, aký On je. Možno sa táto kombinácia tém zdá byť na prvý pohľad zvláštna, ale len od poznania Pána Boha sa môže a má odvíjať naše konanie. Inak nám hrozí, že budeme hovoriť len o správaní, čo sa ľahko zmení na moralizovanie.

Čo dodať? Za týždeň sme zažili sneh i dážď, hmlu, slniečko i krutý mráz, v ktorom nám mrzli autá, objavili sme, akou výbornou kuchárkou je naša Gabika. Bolo nám spolu dobre a budeme radi, ak sa naše rady rozšíria - už na najbližšej víkendovke prípadne letnom tábore.

Peter Synak

Za ostatných pár rokov sa ukázalo, že slovenské zimy sú schopné takmer všetkého, žiadny extrém im nie je cudzí. Tento rok sme vsadili na Vysoké Tatry, veď kde by mal byť sneh, keď nie tam. Ľahko sme sa mohli prerátať, koncom januára v Tatrách málo chýbalo ku kvitnutiu fialiek. Potom však udreli treskúce mrazy - vydržali tuším dva dni - a počas nášho týždňa bola mierna zima, ktorá ako-tak stačila na naše obľúbené lyžovanie. (Záľahy snehu na východnom Slovensku prišli až o týždeň neskôr.) Vyskúšali sme Lopušnú dolinu pri Svite, Starý Smokovec i Ždiar.

Avšak nielen lyžovaním je človek živý. Dvakrát sme vyšli do terénu bez lyží - v nedeľu na Hrebienok a Studenovodské vodopády a v stredu do Slovenského raja na Tomášovský výhľad a prielom Hornádu, kde sa dá v každom ročnom období objaviť niečo krásne. Určite nebudete ľutovať! Medzi inými kratochvíľami dominoval stolný tenis, kartovanie a kockanie, skupinové hry a video.

Dôležitou súčasťou našich táborov je vždy duchovný program. Tentokrát sme si zvolili zaujímavé a praktické témy, o ktorých sa zvykne medzi mladými hovoriť a pozreli sme sa na ne z kresťanskej perspektívy. Diskutovali sme o cirkvi, priateľstve, hudbe, peniazoch, radosti a nádeji. Formy boli rôzne: skupinové biblické štúdium, prednáška, video s diskusiou. Pri tom všetkom bola voľná, priateľská atmosféra, kde sa každý cítil slobodný prispieť svojím dielom. Napomohol tomu aj pomerne nízky počet účastníkov - bolo nás jedenásť, kresťania i traja neznovuzrodení priatelia, zo Slovenska, Maďarska (1), Ameriky (1) a Moravy (4). Tí, čo prišli, neľutovali.

Hoci malý počet účastníkov môže prispieť k dobrej pohode a kamarátskej atmosfére, kde sa každý s každým môže spoznať, potešila by nás silnejšia odozva na tieto tábory. Nie je vždy ľahké trafiť dátum ideálne na rozhranie skúškového obdobia a nového semestra (t.j. aby ľudia už mali čas a ešte mali čas), aj preto sme už niekoľko rokov robili dva tábory v po sebe nasledujúcich týždňoch. Nie je vylúčené, že v budúcom roku bude taký tábor len jeden.

Peter Kozár

Pred táborom som dostal od šéfa niekoľko pokynov k používaniu služobného auta. „V žiadnom prípade nepoužívaj ručnú brzdu.“ Samozrejme, že do kopca sa už viem rozbiehať aj bez ručnej, tak som to nebral ako niečo zvláštne. Avšak len do tej doby, keď som odbočil v Donovaloch smerom na osadu Polianky. Zrazu bolo na ceste veľmi veľa snehu a cesta, alebo skôr bobová dráha, strmo stúpala a pritom sa zreteľne zužovala. Na vrch sme sa dostali až večer po niekoľkých pokusoch, s pomocou lyžiarov i sehovej frézy a po ručnom vynesení batožiny za hustého sneženia.

Vyčerpaní, ale s pocitom radosti, že je všetko na svojom mieste, sme vítali prichádzajúcich študentov. Jackie, Ben, Kathy, Katarína, Zuzana... Hoci práve v tom čase sa na Slovensku bola šírila chrípková epidémia, na tábor prišlo 17 študentov, z toho 4 zahraniční. Veľká časť študentov bola na kresťanskom tábore prvýkrát.

Témou celého tábora bola myšlienka, že Hospodin má vo svojich rukách dejiny celej našej planéty i jej obyvateľov. Josh hovoril o Bohu Starého Zákona, Ben o hriechu - probléme človeka, Jackie o pomoci v Kristu. Ja som kládol otázky a zároveň skúšal podávať odpovede na otázky ako: „Prečo Ježiš vlastne prišiel a musel zomrieť?“ Náš pozvaný hosť Danny hovoril o budúcnosti našej planéty ako o potápajúcom sa Titaniku, ale aj o istote, ktorú nám Boh ponúka, ak nasadneme do záchranného člnu, ktorým je Pán Ježiš Kristus.

Hoci ku koncu týždňa nám počasie neprialo, počas tábora bola výborná atmosféra. Zažili sme aljašskú zimu, sneženie so silnou asistenciou vetra. Zaujímavé boli tiež popoludňajšie súťaže ako volejbal, rugby a futbal, všetko asi tak v dvojmetrovom snehu, ktorý po rugby okamžite uľahol (nebudem spomínať koľkokrát sme uľahli najskôr my...). Katka M. bola najobetavejším hráčom a asi preto utrpela najviac zranení. Nechýbali ani večerné hry, súťaže a kvízy. Najviac sa však teším z dobrého ohlasu na raňajšie stretnutia s Bibliou v skupinkách. Povzbudením sú aj Martinove prvé modlitby v spoločenstve a vyznanie, že miluje Boha. Som tiež vďačný Pánovi, že sme nevyhoreli, keď z poťahov kresla zostala na akumulačkách iba neidentifikovateľná látka.

Ku koncu týždňa som si začal klásť otázky, prečo to auto nie je radšej dole. Cesta v podobe bobovej dráhy zmizla zo zemského povrchu. Zostali iba asi šesťmetrové záveje. Šéfovi som volal, že auto bude asi až na jar. Nakoniec sme ho odtiaľ predsa len dostali. O tri dni sa mali konať majstrovstvá sveta psích záprahov a tak si ťažké mechanizmy prerazili cestu až ku nám.

Čo na záver? Snáď iba toľko, že tábory ktoré organizujeme sú pre teba a pre tvojich spolužiakov. Veď za jeden týždeň v tábore môžeš spolužiakovi lepšie porozumieť, než za celý školský rok. Nenechaj si nabudúce ujsť túto príležitosť. Stojí to za to.

Peter Hrubo