Áno, sme! O tom sme sa mohli uistiť v dňoch 28. 12. 1998 až 2. 1. 1999 v holandskom Zuidlarene, kde sme prežívali požehnané chvíle spolu s asi sedemtisíc bratmi a sestrami nielen z Európy. O čo tam vlastne išlo?

MISSION '99 je konferencia, ktorú zorganizovali s Božou pomocou bratia a sestry z Európskej misionárskej asociácie TEMA. Jej cieľom bolo priblížiť účastníkom prácu mnohých misijných spoločností (predstavili sa tam takmer všetky organizácie z Európy s pôsobením v celom svete) a položiť im prostredníctvom prednášoki a seminárov otázku ich vlastného povolania do misie: „Aký má Boh so mnou plán na Jeho vinici?“

Nechýbali sme tam ani my VBH-áci: Katka, Anka, Feri, Martin. Boli tam tiež naši priatelia z IFES tímu Jackie, Ben, Sara a mnoho ďalších súkmeňovcov zúčastňujúcich sa na „IFES Student Track“, ktorý tam mal osobitné podujatia zamerané na študentskú misiu.

Hlavnými témami prednášok boli: Kto sme? Kam patríme? Prečo sme skľúčení? Čo nás motivuje k súcitu? Čo máme v rukách? Hovorilo sa o tom, čo všetko taký život v misii prináša, s čím sa ako kresťania môžeme stretnúť a čo nás nemusí minúť.

Prednášali ľudia z praxe, takže to bolo na úrovni a oslovujúce. Predstavené boli misie zamerané na väznice, školy, nemocnice, kultúru (kreatívna forma: pantomíma, hudba, divadlo atď.), vydávanie letákov, preklady Biblie. Zaujímavé bolo vidieť, že v misiách pôsobí viac laikov ako profesionálov. Idú tam automechanici, elektrikári, zdravotné sestry, a rôzne iné profesie. Nechýbali ani mesiánski Židia, ktorí evanjelizujú nielen v Izraeli a nielen Židov. V podstate každá služba vyžaduje maximálnu otvorenosť voči Pánu Bohu a pokoru. Bez odovzdania sa Bohu plne do rúk to nejde. Pán požehnáva prácu na celom svete a to bolo povzbudením pre všetkých.

A čo tam prežívali VBH-áci?

Katka:

„Stráviť pár dni v inej krajine spolu s ďalšími 7000 kresťanmi z celej Európy, spoločne prežiť Novy rok so zrakom upretým na Pána, spolu ho chváliť. Človek nemá takúto príležitosť veľmi často (ja istotne nie) a tak som na výzvu ísť na MISSION `99 odpovedala kladne. Na jednej strane to bolo pre mňa niečo nové a preto som sa veľmi tešila, na druhej strane som mala pochybnosti: ako sa vôbec dohovoríme, veď nikto z nich takmer určite nehovorí po slovensky a sme tak veľmi rozdielni? Ale vtedy som si uvedomila: Všetci títo ľudia, ktorých tam stretnem, patria tomu istému Bohu ako ja a Božia láska prekonáva všetky prekážky a nedostatky. Naozaj som sa mohla o tom presvedčiť.

Pre mňa bolo aj je obrovskou výzvou nepozerať sa len pasívne na to, čo sa okolo mňa deje, ale dovoliť Bohu, aby si ma použil tam, kde je to potrebné. Jasne som si počas týždňa stráveného v Holandsku uvedomila a prežila, že chcem pracovať pre Boha a som ochotná slúžiť mu tam, kde práve som. A moje miesto je teraz medzi mojimi priateľmi a ostatnými študentmi na internáte. Mám obrovskú radosť z toho, že som dostala výsadu byť Božím dieťaťom a spolupracovníkom.“

Anka:

Keď som išla na takú veľkú konferenciu, ako bola MISSION '99, mala som o nej vopred vytvorené nejaké predstavy a očakávania. Predstavovala som si tam veľa mladých ľudí, rôzne prednášky a možnosť skontaktovať sa s rôznymi misijnými spoločnosťami. Skutočnosť za mojimi predstavami nijako nezaostávala. Priznám sa, že som vôbec nerátala s toľkou účasťou ľudí. Predtým bolo pre mňa nepredstaviteľné, aby niekoľko tisíc ľudí spalo len v troch halách, najedlo sa za 2 hodiny v jednej jedálni a spolu sa zúčastnilo na jednej prednáške. Sama som sa však presvedčila, že všetko sa dá, ak funguje perfektná organizácia, sú k dispozícii ľudia ochotní pomôcť, ale predovšetkým ak sa všetky snahy a plány ľudí odovzdajú do Božích rúk.

Najčastejšie som z voliteľných prednášok navštevovala prednášky vedené IFES, ktoré ma veľmi povzbudili ku práci na vysokoškolských skupinkách VBH. Veľkým povzbudením bolo pre mňa to, že všade sa nájdu ľudia, ktorí chcú svoje životy zasvätiť Bohu a slúžiť mu aj napriek veľkým problémom a ťažkým podmienkam. Neraz je to aj služba za cenu vlastných životov.

A moje očakávania? Veľmi som túžila, aby mi Boh ukázal, na akom mieste ma chce mať, aby som mu slúžila a tiež akým spôsobom. Teraz už viem, že misia neznamená len ísť za každú cenu do „ďalekých“ krajín a tam hovoriť ľuďom o Bohu, ale je to vlastne náš život, ktorým svedčíme o Bohu doma, v škole či v práci. Dôležité je, že sa Bohu rozhodneme odovzdať celý svoj život a srdce, nielen ich časť. On už vie, kde nás potrebuje.

Feri:

„Najviac sa ma dotklo večerné slovo o Jonášovi, o jeho vzbure voči Bohu a o zmene jeho postoja k Božiemu plánu. Na záver bola výzva pre tých, ktorí sa rozhodli ísť na misiu. V tej chvíli som nebol schopný vyjsť na výzvu. Uvedomil so si, že v mojom živote je veľa snov, plánov a predsavzatí, ktorých som sa nechcel a nevedel vzdať. Jediné, čo som urobil, bolo, že som to dal do Božích rúk a prosil, aby ma menil a zmenil. Som rád, že teraz, keď to čítate, mám v srdci pokoj a viem, že kamkoľvek by ma Boh poslal, som rozhodnutý ísť.“

Martin:

Na konferenciu som išiel s otázkou: Čo ďalej? (Kam po skončení VŠ, kde je moje miesto, kam ma Boh posiela?)

Práve na jednom z podujatí IFES som dostal odpoveď na túto otázku. Bolo tam povedané, že misia na univerzite nikdy nekonči, ale začína práve tam, kde sme. Čo mi teda ostáva? Otvoriť sa naplno Bohu, počúvať predovšetkým Jeho hlas a zostať otvorený takisto aj pred mojimi spolužiakmi.

Mnohokrát si myslíme, že len my sme povinní dávať a rozdávať sa, ale pri takom pozornom naslúchaní svojmu spolužiakovi sa môžeme aj my mnoho naučiť. Budovanie vzťahov a priateľstva odbúrava mnoho bariér a otvára nám cestu k radostnému a smelému svedectvu. V tom mi Boh ukázal, čo je ťažiskom mojej práce na vinici Pánovej aj na pôde internátu alebo zamestnania. Osobne sa ma dotkli výroky, že som zodpovedný za tých, ktorí žijú okolo mňa. Niežeby som to predtým nevedel, ale akosi viac som pochopil, čo Boh chcel povedať Ezechielovi (Ez 3,16-21). Uvedomil som si tiež zodpovednosť za poslanie, ktorým ma Boh poveril (Jonáš).

Mne osobne sa zdalo, akoby konferencia bola preplnená témami o utrpení. Pomyslel som si: „To stále mam len o utrpení počúvať, to misionári nemajú veselší život?“ Ale aj to malo zmysel a aj tu mi Pán ukázal jednu pravdu: Nie strach z ľudí je rozhodujúci v misii, ale bázeň pred Bohom. Potrebujeme stále vzrastať v osobnom vzťahu s Kristom, aby aj v tom utrpení - ak príde - sa ukázala reálnosť Krista a tak sa prehĺbila oslava Jeho mena.“

Takže, požehnané chvíle nám pripravil Pán na záver starého a začiatok nového roka. Teraz nielen nám ale aj vám ostáva urobiť rozhodnutie a pridať sa do práce na Pánovej vinici, aby sme sa v príhodný čas, ktorý je známy len Jemu, živému Bohu, mohli s Ním stretnúť vo večnosti a oslavovať Ho večnou piesňou vďaky a radosti za Jeho spásu a záchranu.

Týmto sa chceme poďakovať všetkým, ktorí nám umožnili po stránke finančnej zúčastniť sa na tejto akcii, ale aj za Vaše modlitby, ktoré nás po týchto končinách sprevádzali.