Na začiatok Spravodaja 1/99

Martin Vršanský:

EUTANÁZIA

Slovo „eutanázia“ pochádza z gréčtiny a doslovne znamená „dobrá smrť“, a väčšinou sa ním myslí niečo ako zabitie z milosti. Existuje množstvo definícií eutanázie, ktorých znenie závisí od postoja ich autorov. Na jednej strane je to „bezbolestné ukončenie života na žiadosť pacienta“, na druhej strane „úmyselné usmrtenie osoby, ktorej život nie je považovaný na hodný žitia“.

Niekedy sa eutanázia rozdeľuje na aktívnu – aktívny zásah do organizmu, napr. podanie smrtiacej injekcie – a pasívnu – zastavenie podpory životne dôležitých funkcií, ako vypnutie ventilátora alebo zastavenie podávania výživy a tekutín. Je rozdiel medzi pasívnou eutanáziou, ktorá je vo väčšine krajín považovaná za vraždu rovnako ako aktívna, a medzi nezaťažovaním pacienta zbytočnou agresívnou liečbou, čo je zásadou dobrej medicíny. Používa sa aj pojem asistovaná samovražda, kde pacient sám uvedie do chodu infúziu, ktorú mu pripravil lekár.

Eutanázia môže byť dobrovoľná, keď pacient sám rozhodne, že chce ukončiť svoj život a nedobrovoľná, keď pacient nie je schopný samostatného rozhodovania, napr. v kóme, pri demencii alebo psychózach.

História

Pojem eutanázia bol známy už v antike. O Sparťanoch je známe, že usmrcovali postihnutých novorodencov. V 19. storočí sa týmto pojmom označovalo uľahčenie zomierania, aktívna eutanázia sa striktne odmietala.

V 20. storočí sa pod vplyvom sociálneho darwinizmu a eugeniky začalo hovoriť o eutanázii v dnešnom zmysle slova. V roku 1920 vydali Binding a Hoche knihu „Oprávnenie zničiť život nehodný žitia“, v ktorej na označenie ľudí trpiacich mentálnou retardáciou, psychickými poruchami a poškodením mozgu používali slovo „Ballastexistenz“, čiže niečo ako ľudský odpad. Na začiatku tridsiatych rokov sa začala masívna propaganda proti tradičnému súcitnému prístupu k zomierajúcim pacientom, a keď sa v roku 1933 dostala k moci NSDAP, za hlavnú úlohu nemeckých lekárov bola vyhlásená ochrana nemeckého národa pred biogenetickou degeneráciou. Začal sa program nútenej sterilizácie. V roku 1939 sa na žiadosť rodičov a po Hitlerovom osobnom súhlase uskutočnilo prvé „zabitie z milosti“ dojčaťa trpiaceho vrodenou slepotou a ťažkými deformáciami končatín. Do konca vojny bolo injekciou alebo vyhladovaním usmrtených 6 000 detí trpiacich dedičnými chorobami. O rok neskôr sa začala eutanázia dospelých, ktorej cieľom bolo do roku 1941 vytvoriť 70 000 voľných nemocničných lôžok pre obete vojny. Všetky štátne inštitúcie museli nahlásiť pacientov, ktorí boli chorí a práceneschopní dlhšie ako 5 rokov a ktorí potom skončili v plynovej komore, boli spálení a vystavili im falošné diagnózy príčiny smrti.

Eutanázia sa znova dostala na pretras v USA v roku 1975, keď sa rodičia 21–ročného dievčaťa, ktoré 5 mesiacov ležalo v kóme, začali súdnou cestou dožadovať jej odpojenia od dýchacieho prístroja.

Najznámejšou krajinou, kde sa vykonáva eutanázia, je Holandsko. Hoci je tam stále protizákonná, od roku 1983 súdy oslobodili všetkých lekárov, ak sa držali stanovených prísnych kritérií. Tieto zahŕňajú najmä jasnú, dobrovoľnú, dlhotrvajúcu žiadosť na základe „neznesiteľného utrpenia“. O oprávnenosti žiadostí rozhoduje etická komisia.

Známy americký patológ na dôchodku Jack Kervokian od roku 1989 vykonal vyše 40 „asistovaných samovrážd“, ku ktorým sa verejne hlási. Napriek tomu ho súdy vždy oslobodili a je nepravdepodobné, že bude znova trestne stíhaný. V roku 1994 referendum tesne rozhodlo v prospech eutanázie v štáte Oregon, v jej neprospech v štátoch Washington a California. V roku 1996 Federálny odvolací súd zrušil zákony zakazujúce eutanáziu na území štátov New York a Washington ako neústavné, čím fakticky legalizoval právo na smrť. Všetky tieto kontroverzné rozhodnutia boli však jednohlasne zamietnuté Najvyšším súdom USA v lete roku 1997.

Vo Veľkej Británii Snemovňa lordov v roku 1994 po doteraz najdôkladnejšej štúdii všetkých aspektov eutanázie a po oboznámení sa so skúsenosťami z Holandska jednohlasne rozhodla, že sa súčasné zákony meniť nebudú. Napriek tomu súdy vo viacerých prípadoch páchateľov oslobodili.

Eutanázia bola v roku 1996 legalizovaná v austrálskom Severnom teritóriu, ale o rok neskôr bola prehlasovaná senátom. V roku 1997 bola povolená v Kolumbii. O zavedení práva na asistovanú samovraždu pomýšľajú Filipíny a Južná Afrika.

Dôvody žiadostí

Podľa holandských skúseností možno z dôvodov žiadostí o eutanáziu uviesť „stratu ľudskej dôstojnosti“ (57%), „bolesť“ (46%, hoci samostatne len 6%), „závislosť na druhých“ (33%) a „únavu zo života“ (23%), ďalej strach z prichádzajúcej smrti a znetvorenie; u detí ťažké vrodené chyby a chromozómové anomálie. Z diagnóz prevládala rakovina (68%), prognóza prežitia bola u 70% menej ako týždeň.

Z vyše 3000 prípadov v Holandsku v roku 1990 (1,8% všetkých úmrtí) bolo až 1000 nedobrovoľných. Vyskytol sa dokonca prípad usmrtenia telesne úplne zdravého pacienta trpiaceho ťažkou depresiou. Lekár bol síce usvedčený, ale nie odsúdený. Z uvedeného vidieť, ako ľahko je skĺznuť pri legalizácii eutanázie na šikmú plochu a ako široko sa dajú vysvetľovať pôvodne možno dobre mienené zákonné poistky.

Filozofické argumenty

Právo pacienta rozhodovať o vlastnom živote.

Pacient sa sám môže rozhodnúť spáchať samovraždu a keďže táto nie je trestná, nemôže byť trestné ani jej napomáhanie. Je tu však niekoľko závažných problémov.

Dôležité sú dôvody žiadosti o eutanáziu. Je deprimovaný, vystrašený a vážne chorý pacient schopný zodpovedného rozhodnutia? Keď pripustíme možnosť zabiť človeka na základe prognózy kvality jeho života, ohrozíme tým za cenu uspokojenia malej skupiny ľudí, ktorí v stave jasnej mysle žiadajú uplatniť svoje právo na smrť, právo na život veľkej väčšiny ľudí, ktorí si želajú vyčkať na prirodzený príchod smrti, a ktorí by sa mohli cítiť v dôsledku rôznych tlakov „povinní“ využiť ponúkanú možnosť.

Ďalekosiahle by boli aj následky na povesť a dôveru k lekárskemu povolaniu, ktorého cieľom doteraz vždy bolo životy zachraňovať a nie ich ukončovať.

Súcit s trpiacimi.

Prečo neukončiť nedôstojný život plný utrpenia?

Takáto predstava je dôsledkom chybnej praxe modernej pretechnizovanej a dehumanizovanej medicíny, v ktorej sa často za každú cenu robia heroické diagnostické a terapeutické výkony napriek tomu, že je jasné, že len zbytočne predlžujú utrpenie. Treba venovať väčšiu pozornosť starostlivosti o pacientov v konečných štádiách ochorení, keď už nie je cieľom pacienta vyliečiť, ale umožniť mu dôstojné a bezbolestné umieranie. Na to však nie je potrebné pacienta zabiť, stačí dôsledne liečiť jeho príznaky, najmä bolesť, čo je u veľkej väčšiny pacientov možné s použitím opiátov, prípadne chirurgických zákrokov, ktorými sa prerušia nervové vlákna vedúce bolesť.

Praktické argumenty

Je množstvo otáznikov súvisiacich s prípadnou legalizáciou eutanázie. Ako si môžeme byť stopercentne istí, že:

diagnóza je správna? Je známych veľa prípadov nesprávnej diagnózy smrteľných ochorení.

prognóza je presná? Väčšina lekárov je tak múdra, že neodpovedá na otázky typu „Koľko času mi zostáva?“. Navyše, individuálna starostlivosť môže spôsobiť veľké rozdiely.

je to ten správny pacient? Každý rok sa stane, že sa operuje nesprávny pacient na nesprávnom mieste. Čo ak vznikne chyba?

pacient netrpí depresiou? Takýto pacient má porušené vnímanie vlastnej hodnoty a je chorobne presvedčený, že je pre svoje okolie príťažou. Holanďania hovoria, že na vykonanie eutanázie je potrebná dlhotrvajúca sústavná žiadosť, ale sú známe prípady, keď od žiadosti po usmrtenie prebehli len 3 dni.

pacient nebol zmätený alebo dementný, čiže neschopný samostatného rozhodovania? Takýto človek podpíše čokoľvek mu predložíte.

na pacienta nevyvíjajú nátlak príbuzní? Starostlivosť o zomierajúceho človeka si vyžaduje veľa trpezlivosti, obetavosti a často aj peňazí, čo nie každý zvládne. Sám pacient môže pri prípustnosti eutanázie vycítiť, že by bolo „ohľaduplnejšie“ skončiť to a ušetriť tým rodine množstvo výdavkov.

na pacienta nebude vyvíjať nátlak spoločnosť? Je ekonomicky výhodné zbaviť sa človeka, ktorý nič nevyprodukuje a spotrebuje veľké sumy peňazí bez vyhliadok na dlhodobý zisk.

Duchovné argumenty

Biblia hovorí, že človek bol stvorený na Boží obraz (1M 1,26–27) a preto má každý život svoju cenu. Božie prikázanie hovorí: „Nezabiješ!“ (2M 20,13), „kto preleje krv človeka, toho krv bude preliata“ (1M 9,5–6). Pavol hovorí, že nie sme sami svoji, lebo sme boli draho vykúpení (1Kor 6,19–20) a že nikto z nás nežije sebe a nikto sebe neumiera (Rim 14,7–8). Samovražda je hriech, lebo sme zodpovední Bohu za to, ako naložíme so životom, ktorý nám zveril. Boh používa aj utrpenie pre svoje ciele a mnohí ľudia uverili, až keď sa im zrútil celý ich predošlý život.

V týchto názoroch sa zhoduje väčšina svetových náboženstiev. Väčšinovým svetonázorom v súčasnej západnej kultúre je však materialistický humanizmus, v ktorom neexistuje žiadna absolútna pravda ani posmrtná zodpovednosť za svoj život a je prípustné všetko, čo neobmedzuje práva ostatných ľudí. Na život sa nepozerá ako na niečo sväté, čo nám bolo iba prepožičané, ale ako na náš majetok, s ktorým si každý môže robiť, čo uzná za vhodné.

Pozitívna alternatíva

Je bežné vidieť v nemocniciach umierajúcich pacientov, ktorí sú namiesto súcitnej starostlivosti trápení zbytočnými vyšetreniami, odbermi a množstvom ťažko prehltnuteľných tabletiek. Je možné stretnúť pacientov v terminálnom štádiu rakoviny, ktorí sú po zástave srdca a dýchania opakovane nemilosrdne zresuscitovaní, zaintubovaní a napojení na dýchací prístroj. Alebo pacient ležiaci mesiace v kóme bez nádeje na zlepšenie dostane pri každej infekcii vysoké dávky agresívnych antibiotík.

Na druhej strane sa však stretneme s pacientmi trpiacimi ťažkými bolesťami len preto, že sa lekári boja predpísať silnejší liek, na ktorý sa vzťahuje zákon o omamných látkach. Ak sa však opiáty použijú na tlmenie bolesti, riziko vzniku závislosti je oproti zdravým narkomanom zanedbateľné a vzhľadom na charakter ochorenia a pravdepodobnú dĺžku prežitia nevýznamné. Samozrejme, ako v celej medicíne, nič nie je čierno–biele, a tieto lieky môžu mať u niektorých pacientov vážne nežiadúce účinky ako útlm dýchacieho centra a následný zápal pľúc, ktoré môžu v konečnom dôsledku skrátiť život, avšak za cenu neporovnateľného zvýšenia jeho kvality.

Ľudia majú oprávnený strach z toho, že ich život bude v utrpení umelo udržiavaný neosobnou a pretechnizovanou lekárskou vedou dlho za čas svojho prirodzeného konca. Pápežská encyklika Evangelium Vitae hovorí na to, že „agresívna liečba, strach z ktorej je hlavným argumentom v prospech eutanázie, vôbec nie je morálnou povinnosťou“.

Veriaci človek sa na smrť pozerá ako na návrat domov, zatiaľ čo neveriaci ju pokladá za absolútny koniec všetkého a preto je hlavným cieľom ateistickej medicíny vytrhnúť ho za každú cenu z pazúrov smrti na čo najdlhšiu dobu.

Je potrebné vybudovať kvalitnú terminálnu starostlivosť, ktorá by umožnila ľuďom dôstojne odísť z tohto sveta. Je v silách dnešnej lekárskej vedy eliminovať väčšinu telesných príznakov, ktoré sú dôvodom žiadostí o eutanáziu. Psychologické príčiny sa dajú výrazne zmierniť citlivou a láskavou starostlivosťou. Vyžaduje to však investovať veľa snahy, obetavosti a peňazí do ekonomicky úplne stratového odvetvia. Zbaviť sa umierajúcich pacientov je oveľa lacnejšie ...

Literatúra

Fergusson, Andrew: Euthanasia, Christian Choices in Healthcare, Inter–Varsity Press, 1995, s.276

Fergusson, Andrew: Euthanasia – an Update, Journal of the CMF, 1/97, s.7

Pickering, Mark: News Review – Euthanasia, Nucleus, CMF, 1/98, s.6

Saunders, Peter: The Nazi doctors, lessons from the holocaust, Nucleus, CMF, 4/97, s.6

Short, David: The Desert Island Test in Hospital Practice, Journal of the CMF, 10/96, s.17

Vere, Duncan: Euthanasia – death , dying and the medical duty, Journal of the CMF, 4/97, s.12