V Ciudad Blanca som sa rozlúčil s Monikou, trošku zregeneroval v mojom penzióne a vydal sa na týždňový výlet do mestačka San Agustín, ktorého okolie skrýva jedno z najvýznamnejších archeologických centier kontinentu.
Tentokrát som si lístok na autobus zobstaral včas, takže som mal miesto isté. Šoférov pomocník nemal nič proti tomu, keď som mu povedal, že si chcem zobrať veľký ruksak so sebou dovnútra. Sám dobre vedel, že tu je "kmínov" ako v rascovej polievke, takže batožina na streche nie je bezpečná. Pred odchodom z nástupišťa pomedzi sedadlá prešiel ozbrojenec v neprestrielnej veste. "Buenos tardes, vaše dokumenty mister," obrátil sa na mňa. Podal som mu pas. Prezrel fotku, vízum, prečítal si nacionálie a začal ich porovnávať so zoznamom hľadaných osôb. Zložky v jeho rukách boli objemnejšie ako telefónny zoznam. Naštastie, žiadneho môjho menovca kolumbijská vláda nehľadala. Vojak sa zdvorilo obrátil k môjmu spolusediacemu. Podobná pozornosť bola venovaná všetkým cestujúcim. Nudná rutina. Kontrola bola čoskoro ukončená a mohlo sa vyraziť. Cesta, dokončená len minulý rok, bola vlastne len vyklčovaný a buldozérom upravený priesek v pralese. Tých 130 kilometrov jazdy nám malo trvať deväť hodín v prípade, že cesta nebude zasypaná a autobus vydrží.