Zlatá klietka

Moderný, autobusový terminál ma prekvapil svojou čistotou a organizovanosťou. Mal som namierené do Bolívaru, hlavného mesta provincie na východe krajiny. Kúpil som si lístok - okrem peňazí som sa musel preukázať aj pasom - a už som stál pred nablískaným moderným autobusom. Zriadenec mi uložil veci do batožinového priestoru, ale šoférov pomocník v novučičkej čiernej rovnošate ma do autobusu nepustil. Mal som krátke nohavice. Dobre, vravím si, zrejme je autobus priveľmi klimatizovaný. Bral som to ako priateľskú radu a nohavice som si prezliekol, ale opäť som nebol do autobusu vpustený. Príručná batožina sa nepovoľovala. To som sa už vzoprel, pretože som nemal chuť rozlúčiť sa so svojim fotoaparátom. Horko ťažko som si ho vyhádal. Už som cítil, že s týmto autobusom nebude niečo v poriadku. A mal som pravdu. Bola to zlatá klietka. Pohodlné sedadlá sklopné skoro až do vodorovnej polohy, bezhlučný chod, závesy na oknách. Práve tieto závesy mi prekážali najviac, pretože som sa tešil na to, ako si pozriem niečo z venezuelskej krajiny. Záves som odhrnul a začal svoje pozorovanie. Netrvalo dlho. Prišiel pomocník-letuško a s prísnym výrazom a gestom, že sa nesmie, mi záves zastrel. Pýtam sa "prečo"? Žiadne poriadne vysvetlenie. Vraj sa nesmie a dosť. Keby mi povedal neľzja, vedel by som čo je vo veci, ale tu, v demokratickej krajine? Nechápal som.


 Nazad