"Ty kôň, ty kôň" zúfale som si opakovaval ležiac na vŕzgajúcej posteli v malej neútulnej izbe bez okien. Tá izba bola hotelová a ten hotel bol v jednej z lacných štvrtí Karakasu.
Bolo to ešte len včera, čo som sa počas jedného dňa preniesol zo zasneženého Slovenska do horúčavou sálajúcej Venezuely a posunul svoje náramkové hodinky o 5 hodín dozadu a dve ročné obdobia dopredu. Tá náhla zemepisná, časová a ročne-obdobová zmena mi vôbec neurobila dobre. Bol som z nej, ako hovoria Angličania, "jet-sick" teda triskovo chorý. Ukazovateľ mojich duševných síl sa pohyboval v mínusových hodnotách a ja som márne hľadal odoveď na otázku, prečo som ja kôň prerušil štúdiá, dobrovoľne opustil svojich blízkych, rodnú zem - krajinu tichých prírodných zákutí a búrlivej politickej scény, halušky s bryndzou a kapustnicu, skrátka, prečo som opustil domov a vybral sa sám na štvormesačnú cestu po Južnej Amerike. Cítil som sa strašne osamelý a tých desaťtisíc kilometrov po amerických horách a dolách, krížoch a krážoch, ktoré som mal naplánované mi pripadali ako neuskutočniteľný sen.