Po návrate som sa šiel opäť prejsť po Pekingu. Nebolo to len tak. Každú chvíľu som sa musel uhýbať nejakému zvoniacemu, alebo trúbiacemu prízraku. Po uliciach sa rútili neosvetlené bicykle a rikše. Autobusy a autá osvetlenie síce mali, ale nepoužívajú ho permanentne, ale iba ako spôsob výstrahy. Oči a uši bolo treba mať na stopkách.
Túlajúc sa bez cieľa, dostal som sa na ulicu plnú stánkov, ponúkajúcich čínske špeciality. Keď som ňou ráno prechádzal, žiadne stánky tam ešte neboli. Kuchári si na rikšiach doviezli sudy s uhlím, potraviny, hrnce, sekáčiky a ostatné potreby na prípravu miestnych lahôdok. Z nosnej plochy rikše vznikol pult, na ktorý sa uložili súčasti budúcej delikatesy. Mohlo sa začať variť. Napriek tomu, že som veslánom neodolal som, aby som nejakú mäsovú špecialitu nevyskúšal.