Môj vlak odchádzal z Jaroslavskej stanice. Vytiahol som z vrecka lístok. Vagón číslo 6, miesto 32. S obrovským ruksakom na chrbte som pomaly prechádzal po nástupišti lemujúcom dlhé telo vlaku. Jeho zelené vagóny neboli ničím nevšedné. Snáď iba tými tabuľkami, kde bolo pod nápisom "Cieľová stanica" uvedené: Peking. Z cesty som mal trošku obavy, pretože o transibírskej magistrále sa u nás rozpráva všeličo. Aj na Ukrajine som počul nepríjemné historky o pomeroch na Divokom východe, ktorým som mal onedlho prechádzať. Kto vedel, čo je na tých povedačkách o prepadoch pravdy. Okrem toho, čakalo ma osem dní cesty vlakom, počas ktorých som mal prejsť okolo 7000 kilometrov naprieč celým euroázijským kontinentom. Nemal som predstavu čo to so mnou urobí. Už som však nemal na výber. Dvere na vagóne sa zabuchli a vlak sa dal do pohybu.