"Ťuk, ťuk, ťuk." Poklepal si prstom na čelo ďalší z mojich kamarátov, ktorému som sa zmienil, že chcem ísť do Číny. Len tak. S ruksakom. "Čo si pipi? Veď to je na druhom konci sveta! A za kým to tam vlastne ideš? Ty tam nikoho nepoznáš? Ale fakt nikoho? Ty nie si normálny. A koľko hovoríš, že trvá tá cesta vlakom? Že z Moskvy osem dní? A počúvaj, veď tam v Rusku vraj panuje hlad a tú Transibírsku magistrálu prepadávajú ozbrojené hordy. Ja som to kdesi čítal. Nebojíš sa?! A po čínsky vieš? Nevieš! Ako sa tam dohovoríš, há? A tie ich klikyháky tiež nepoznáš, ani len názov mesta si nebudeš vedieť prečítať... Ja by som si to na tvojom mieste ešte rozmyslel. A kedy to tam chceš ísť. Už za týždeň? A to fakt, alebo si zo mňa robíš len dobrý deň... Hmmm. No, neviem, neviem, či robíš dobre. Nechceš ísť radšej s nami na Senec? Poď, bude fajn. Že si sa už rozhodol? No ako myslíš. Tak ti teda, želám veľa šťastia."