Jeho postava, črty tváre a pohyby sú neprehliadnuteľné a jeho gitara neprepočuteľná už vyše dvadsaťšesť rokov. Vždy bola neomylne Grigláková - nech by sa na nej skvela akákoľvek značka. Pretože zvuk elektrickej gitary nevychádza z nástroja a aparatúry, ale zo srdca a prstov. Griglák - skladateľ je klenotník, ktorý nikdy nezabrdol do bižutérie: od nesmrteľných skladieb, ktoré zložil v teenagerskom veku pre Hammelove Prúdy cez nezabudnuteľný príspevok na Konvergenciách skupiny Collegium musicum, kompozície pre vlastnú jazzrockovú Fermátu sa jeho hudobnícke aktivity striedavo rozvíjajú a striedavo prechádzajú obdobiami relatívneho ticha. Momentálne sa však o tichu hovoriť nedá, skôr o "paľbe" poriadne vytočeného Marshalla. Ale poďme po poriadku:
Teen age
V šesťdesiatom šiestom, v dobe kulminácie beatovej horúčky na Slovensku, mal Fero rovných trinásť rokov, čo nie je veľmi typický vek pre skok do bigbítu (pre porovnanie:Varga mal osemnásť a Hammel devätnásť). "Vtedy som začal počúvať Beatles a všetky kapely, ktoré vtedy leteli. Rockandrollová vlna 50. rokov má logicky veľmi nezasiahla - bol som ešte príliš malý. S muzikou som však začal už ako päťročný, rodičia ma prihlásili na klavír do prípravného ročníka. Až počas druhého cyklu ĽŠU som prešiel na konzervatórium, odbor gitara. Prvú španielku som dostal od v deda siedmej triede. Cez prázdniny som sa naučil hrať podľa gitarových značiek. V mojom rannom repertoári boli, samozrejme, Beatles a Shadows, Cliff Richard, ale- budeš sa čudovať - aj Waldemar Matuška. V tom čase v Bratislave na sídliskách a v pivniciach vznikali desiatky, možno stovky na kapiel; mňa veľmi zapôsobil Dežo Ursíny. The Beatmen som ešte vnímal hmlisto a vtedy skôr prostredníctvom fotografií, ktoré sa predávali pod Michalskou bránou, ako cez hudbu, no Soulmeni ma už vážne oslovili. Vždy som ľutoval, že som si z Dežom nikdy nezahral a som smutný, že si už ani nezahrám. Vďaka tomu že som bol vyspelejší hudobník ako moji rovesníci, som sa začal stýkať s muzikantmi staršími o päť až desať rokov. Koncom 60. rokov som založil s kamarátmi z jednej štvrte kapelu Inside Of Fire. Hrali sme prevzaté veci: Hendrixa, Kinks, Troggs, Equals... V tom čase som sa už pokúšal robiť prvé skladbičky. Demo nahrávky mojich vecí sa dostali k Palimu Hammelovi."
Prúdy a Collegium
Šesťdesiate roky končili a Prúdy mali za sebou svoj prelomový debut Zvoňte, zvonky. Je to platňa neuveriteľne vyrovnaná, obsahuje nadčasové pesničky, Vargové strhujúce klávesy, hutnú rytmiku Freša a Mallého. V mnohom je prvá, ale nie je to prvý slovenský "gitarový album". To je až platňa s lakonickým názvom Pavol Hammel a Prúdy. Kapela hrala v úplne novej zostave (gitara - Griglák, Alexander Filo - basová gitara, Anton Kuruc - bicie). Šestnásťročný (!!!) Griglák obsluhoval gitaru sebavedomo a presvedčivo , má však prsty aj v nestarnúcich pesničkách (spomeňme Koče plné ruží, Princezná zlatovláska, Hermína atď. i neskorší singel - megahit Medulienka)."V tom čase som intenzívne začal počúvať Led Zeppelin, Jimmy Page ma neuveriteľne oslovil, zvuk tej LP je aj preto taký, aký je." Griglák bol, ako si mnohí pozorní čitatelia iste všimli, neplnoletý. "Keď sme mali koncerty, chodil ma Pali Hammel pýtať k rodičom. S Prúdmi sme sa zúčastnili na festivale v Chile, tak si ma musel ktosi z kapely napísať do pasu. Neskôr som dostal ponuku, ktorá sa nedala odmietnuť - oslovili ma chalani z Collegia. Bola to kapela, na ktorú som sa dovtedy chodil pozerať s veľkým obdivom, a vlastne sa mi splnil sen. "Konvergencie, dvojalbum skupiny Collegium Musicum, je dodnes neprekonanou klasikou. Gitara osemnásťročného Grigláka sa tu po prvýkrát rozozvučala tak, ako ju poznáme dodnes: melodicky, dravo, sýto, lyricky, lahodne i energicky. Konvergencie sa stali majetkom viacerých generácií."Marián mal síce jednoznačné predstavy, ale on bol vždy veľmi demokratický: nemá rád, keď niekomu niečo musí ukazovať, učiť ho. Radšej má muzikanta, ktorý všetko pochopí a ponúkne dobrú vec.Takto aj vznikali Konvergencie.Šeherezádu sme tiež upravovali kolektívne, v Piesňach z kolovrátku máme každý svoje skladby. Keď hovorím že Marián má rád,keď niečo niekto pekné ponúkne,tak on je toho schopný až v neuveriteľnej miere. Komunikuje okamžite, príde s harmonickými zvratmi, ktoré, normálnemu smrteľníkovi' ťažko napadnú. Takto napríklad vznikol úvod Piesní z kolovrátku: hral som obyčajný gitarový motív a on ho zharmonizoval tak, že to dostalo úplne inú dimenziu."
Fermáta
"Chyba bola, že sme s Collegiom hrali veľmi veľa koncertov a na nové veci jednoducho nebol čas. Získal som techniku, dostal som sa s gitarou ďalej a nedočkavo som očakával dosku, kde by som sa mohol patrične realizovať, ale tá neprichádzala. Preto som odišiel aj z Collegia. Dal som sa dohromady s Tomášom Berkom, ktorý mal vtedy skupinu Ex We Five. Vtedy inklinoval k Jethro Tull a podobným veciam." Jazz rock bol zvláštny fenomén: za bolševika rocková scéna v bývalom Československu fakticky neexistovala, pretože nemohla. Ambiciózni hudobníci preto konvertovali k jazz rocku, ktorý - už aj tým, že bol inštrumentálne orientovaný - kulturtrégerom menej zavadzal. Jazz rock však bol začiatkom 70 . rokov "in" aj vo svete. Tak či tak, Fermáta bola jediným dôslednejšie pracujúcim reprezentantom slovenského jazz rocku. Griglák si napriek svojej nesmiernej virtuozite vždy zachovával "ľudský rozmer". "S Tomášom sme sa výborne dopĺňali: on mal cítenie viac do jazz rocku, ja do rocku a zároveň romantickejšie, melodickejšie, a teda pesničkovejšie. Na bicie s nami začínal mladučký Paľo Kozma, na basu Laco Lučenič. Tí však odišli a prvú platňu nahrávali Peter Szapu a Toník Jaro. Jej vznik je veľmi zaujímavý: nebola v edičnom pláne Opusu. Pracovníci Opusu testovali nové nahrávacie štúdio v Hlohoveckom empírovom divadle a toto boli skúšobné snímky, nahrali sme ich za dva dni. Keď si to v hudobnej redakcii vypočuli, usúdili, že je to zrelé na vydanie. Najúspešnejšia a najlepšia však bola podľa mňa tretia LP, Huascaran. Nahrali sme ju za tri dni a v podstate rovno zo štúdia som narukoval do Vojenského umeleckého súboru. Pri mixáži sa však stal prúser: chlapcom sa akosi podarilo zmazať jednu gitaru. Po mesačnom prijímači sme všetci dostali voľno na vyzdvihnutie nástrojov z domu, a to sa dalo využiť všelijako. Kým sa moji kolegovia opíjali s kamarátmi a zabávali frajerkami, ja som v štúdiu nahrával sólo do skladby 80 000." Fermáta bola známa svojimi s komponovanými, monotematickými albumami , venovanými rôznym veciam: ľudovej hudbe (Pieseň z hôl), zemetraseniu v Peru, ktoré pochovalo dve mestá a československú horolezeckú expedíciu ( Huascaran ), slovanským kniežatám (Dunajská legenda) či veľkým osobnostiam dejín (Biela planéta). Vplyv art-rocku? Alebo... "V tom čase sa cenzurovali všetky texty, a aj kde texty neboli, bolo treba niečo vymyslieť. Pokiaľ sme chceli vydať nejakú platbu, musela byť o niečom'. Aj takto sa zrodili naše komponované projekty." Dodajme, že na dvoch posledných "povojnových" platniach, zrodených po Griglákovej vojenčine, tvrdil muziku koryfej slovenskej basgitary Fedor Frešo (Soulmen, Collegium Musicum,M Efekt atd.). Sedemdesiate roky sa končili. Punkrock plul na "dinosaurov", nová vlna priniesla svojskú estetiku, jazzmani, ktorí chceli komunikovať , sa dali na pop jazz a funky jazz, ktoré v Bratislave nevídane fičali. Takzvaná veľká éra slovenskej pop music bola v plnom prúde. Fermáta cítila, že sa doba zmenila, a to dosť podstatne. Po ešte vyrovnanej (už nekomponovanej) Generácii (1981) a po pauze vyšlo rozpačité, väčšinou spievané Ad Libitum;Freša nahradil mladučký, veľmi talentovaný Dalibor Jenis ( neskôr sólista v opere) a do kapely pribudol spevák a druhý klávesista Juraj Bartovič. "Tá platňa sa nestretla s veľkým ohlasom. Možno naši skalní očakávali , starú' Fermátu. V tom čase už bol úspešný Žbirka, Elán, začínal Nagy... doba sa zmenila. Je otázne, či bolo rozhodnutie nahrať spievanú platňu najideálnejšie. Po jej vydaní sme si povedali dovidenia a začali sme sa venovať svojim veciam. Berka divadelnej scénografii, Frešo išiel robiť do rozhlasu hudobného režiséra a Vláh odišiel hrať na západ. Tam sa udiala automobilová nehoda, kde Karol - jeden z našich najtalentovanejších bubeníkov - prišiel o život, čím sa definitívne zrútili naše spoločné plány oživiť Fermátu s mladšími muzikantmi."
Avion & Pressburg
"Potom som si dal pauzu od muziky aj ja - externe som sa venoval hudobnej réžií v televízii. Až raz, v roku 1986, sa ozval Paľo Kozma, že má dobrého speváka a že by sme mohli urobiť skupinu. Skupina vznikla, volala sa Avion a ten spevák sa volal Paľo Habera. Mali sme aj potencionálne hity, Kozma však odišiel študovať na Berklee School Of Music do Bostonu a nevedeli sme si predstaviť za neho náhradu. Hlavne Haberu nebavilo čakať, mal iné predstavy o svojej kariére a odišiel do Teamu. Dobre urobil, pretože by sa načakal - Kozma je v Amerike doteraz. S Paľom Haberom som potom spolupracoval dvakrát - nahrával som mu gitary na jeho prvú sólovú platňu a zatiaľ poslednú (ak nerátame vianočnú)." Avion bol v záplave kapiel, ktoré "sa prihovárali mladým ich vlastným jazykom", skrátka v mori teenagerskej podliezavosti skutočným predstaviteľom AOR - adult oriented rocku. Škoda, že sa nezachoval nosič... O tri roky nasledovala trochu tvrdšia formácia Pressburg, kde boli citeľné hardrockové korene, ďalšia Griglákova obľúbená muzika. "Mali nahrať aj platňu v Opuse, ale zasa zaúradovalo... už ani neviem, ako to nazvať. Spevák Karol Vilček, ďalší Karol - tragicky zahynul. To bol koniec Pressburgu."
Fermata, Magma atd.
"Po tragickom konci Pressburgu ma Martin Sarvaš úspešne nahovoril na reunion Fermáty. Nebol to zlý nápad, doba žičila návratom, rockoví aj jazzrockoví mazáci sa vracali na scénu ako na bežiacom páse. Tak sa vrátila i Fermata (po návrate sa už začala písať bez dĺžňa, pozn. aut.). Klávesista Martin Hanzel a bubeník Jindřich "Gino" Plánka prišli z Pressburgu, s basgitaristom Máriusom Bartoňom som hral v komornom programe Paliho Hammela." Nový štart nedopadol najhoršie. Simile získala na prvom ročníku cien ZAI v roku .... cenu Platňa roka, Amsterdam dopadol ako kompozícia roka; táto garymoorovská balada sa stáva celkom serióznym rozhlasovým hitom. V rovnakom zložení Fermata nahrala aj platňu Real Time (1994). A hotovo. Organizačné problémy, z nadšenia nedokážu žiť ani hudobníci. "To, že nemáme dobrý management a že síce hráme výbornú hudbu, ale nevieme ju predať, už dávnejšie štvalo Fedora Freša. Nevedel pochopiť, že takáto kapela nemá koncerty, propagačné materiály a podobne. Tak sme sa dali dohromady a okrem svojich basgitaristických schopností uplatňuje aj manažérsky talent. Zatiaľ to funguje. Máme koncerty, ale pripravujeme aj platňu, ktorú chcem spraviť veľmi uvážlivo a dobre ju premyslieť. Opäť by mala byť čisto inštrumentálna, žiadne spevy, klasická Fermata. Platňa by mala vyjsť v marci až apríli, ale nechcem to unáhliť." Stará pani Fermata je stále atraktívna, a navyše je to skutočná dáma. V dnešnej dobe už byť dinosaurom nie je chyba, dinovia sú niekedy aj hit. Fermata hrá dokonca-po prvýkrát naživo - aj upravený Huascaran, kompletný, aj keď trochu skrátený. Griglák je poriadne rozbehnutý a pokračuje aj v nie tak dávno nadviazanej spolupráci s ďalšou legendou: "S Jankom Lehotským sme už o spolupráci hovorili asi pred šestnástimi rokmi vo Véčku a konečne sme sa k tomu dostali v roku 1992 na platni Janko Lehotský a priatelia. Minulý rok nasledovala platňa Black & White, kde sa ešte oveľa viac blížime k nášmu pravekému predsavzatiu: spáchať nejaký rhythm'n'blues."Zatiaľ najhorúcejšou novinkou je"supegroup" s basgitaristom a vokalistom Tublatanky - tu sólovým spevákom - Paľom Horváthom a Pecim Uherčíkom, ktorý pomenovali Magma (o Uherčíkovej ďalšej aktivite - projekte Temeraf / Satelitte Rock sa dočítate v rubrike recenzií). "Paľo Horváth spieval dve skladby na platni Real Time. Vydavateľ platne Igor Guryča už vtedy navrhol, či by som pre neho nenapísal nejaké skladby, aby sa mohol prezentovať ako sólový spevák. Potom sa veci skomplikovali, ale myšlienka zostala. Chytilo sa jej vydavateľstvo Monitor-EMI a k projektu sa pridal Peci Uherčík, s ktorým sme si platňu autorsky rozdelili na polovicu. Nie je to muzika, kde by sme sa ukazovali ako gitaristi za každú cenu , nerobíme hrdinské gitarové postoje, nehráme krkolomné "hady" a podobné samoúčelné záležitosti, sú to jednoducho rockové pesničky pre dospelých." Dodajme, že tento adult oriented rock pomáhal nahrať Fedor Frešo a klávesisti Pavol Hric, resp. Martin Hanzel, takže sa tu vyskytuje ako sprievodná kapela celá Fermata.
Fero Griglák
Keby býval Fero Griglák v Amerike, pri minime šťastia by už mal vilu s bazénom v LA, niekoľko áut a vzácnu zbierku gitár: výnimočný talent je cenený všade. Vadí, nevadí? "Z mladíckych snov som vyrástol: tešia ma iné veci. Napríklad keď na koncert prídu ľudia, ktorí vedia počúvať. Nedávno sme hrali s Fermatou v Prahe, prišlo na nás dosť ľudí, tešili sa a nezabudli. Prišli však aj mladší, ktorí nás nepoznali, a tiež sme u nich zabodovali. V Prahe sme hrali posledný raz v deväťdesiatom prvom v Lucerne na nejakej protidrogovej akcii: vtedy sme sa zapáčili ľudom z MTV a tak sme sa ocitli v ich dokumente. Vraj aj išiel, ale vtedy som ešte nechytal MTV." Fero je známy tým, že ako jeden z mála veteránov na sebe stále intenzívne pracuje. "Nie je až taký problém iba si udržiavať kondíciu, ale ja sa stále snažím ísť ďalej. Hra na gitare sa dá zdokonaľovať celý život. Samoúčelná prstová gymnastika pri cvičení (ale aj pri samotnom hraní) nie je cesta. Treba rozmýšľať nad tým, čo človek hrá, a hlavne hrať samého seba, čo sa síce výborne hovorí, ale o to ťažšie napĺňa."
P.S.
Griglák je nielen iniciátor vlastných projektov, ale aj vyhľadávaný štúdiový spolupracovník. S Paľom Hammelom to občas ťahal aj po odchode z Prúdov: S Fermátou nahral významnú platňu Stretnutie s tichom (1977) a v roku 1982 sa nakrátko obnovili Prúdy v legendárnej zostave s programom pre Štúdio S Prúdy 1966 - 2000. Okrem spomínaných nahrával s Marikou Gombitovou a Robom Grigorovom,