Legenda_live.jpg (46999 bytes)

Jeho postava, črty tváre a pohyby sú neprehliadnuteľné   a  jeho  gitara  neprepočuteľná  už    vyše dvadsaťšesť rokov. Vždy bola neomylne Grigláková - nech  by sa na nej skvela akákoľvek značka. Pretože zvuk elektrickej gitary nevychádza z nástroja  a    aparatúry, ale zo srdca a prstov. Griglák - skladateľ je klenotník, ktorý nikdy nezabrdol  do bižutérie: od nesmrteľných skladieb, ktoré zložil v teenagerskom   veku  pre   Hammelove  Prúdy cez nezabudnuteľný príspevok na Konvergenciách     skupiny Collegium musicum, kompozície   pre  vlastnú   jazzrockovú Fermátu sa  jeho hudobnícke aktivity  striedavo rozvíjajú a striedavo prechádzajú obdobiami   relatívneho  ticha.  Momentálne  sa však o tichu hovoriť nedá, skôr o "paľbe" poriadne vytočeného Marshalla. Ale poďme po poriadku:

Teen age

    V šesťdesiatom šiestom, v dobe kulminácie beatovej  horúčky na Slovensku,  mal  Fero  rovných trinásť rokov, čo nie je veľmi typický vek pre skok do bigbítu (pre porovnanie:Varga mal osemnásť   a  Hammel  devätnásť).  "Vtedy   som  začal  počúvať  Beatles  a  všetky  kapely,   ktoré  vtedy  leteli. Rockandrollová vlna 50. rokov  má   logicky veľmi nezasiahla  -  bol som ešte príliš malý. S muzikou som  však  začal  už  ako päťročný, rodičia ma prihlásili na klavír do prípravného ročníka. Až počas druhého  cyklu  ĽŠU som prešiel na konzervatórium, odbor gitara. Prvú španielku som dostal od  v deda siedmej triede. Cez prázdniny som sa naučil hrať podľa gitarových značiek. V mojom rannom repertoári boli, samozrejme, Beatles a Shadows, Cliff Richard, ale- budeš sa čudovať - aj Waldemar Matuška.  V  tom  čase v Bratislave na sídliskách a v pivniciach vznikali desiatky, možno stovky  na kapiel; mňa veľmi zapôsobil  Dežo  Ursíny.  The  Beatmen  som  ešte   vnímal  hmlisto  a  vtedy skôr prostredníctvom fotografií, ktoré sa predávali pod Michalskou bránou, ako cez hudbu, no Soulmeni ma už vážne oslovili. Vždy som ľutoval, že som si z Dežom nikdy nezahral a som smutný, že   si už ani nezahrám. Vďaka tomu že som bol vyspelejší hudobník ako moji rovesníci, som sa začal stýkať  s  muzikantmi  staršími  o   päť  až desať rokov. Koncom 60. rokov som založil s kamarátmi z jednej štvrte kapelu Inside Of Fire. Hrali sme prevzaté veci: Hendrixa, Kinks, Troggs, Equals... V  tom  čase som  sa   už  pokúšal  robiť   prvé  skladbičky.  Demo   nahrávky   mojich   vecí  sa   dostali  k Palimu Hammelovi."

Prúdy a Collegium

Šesťdesiate roky končili a Prúdy mali za sebou svoj prelomový debut Zvoňte, zvonky. Je to  platňa neuveriteľne vyrovnaná, obsahuje nadčasové pesničky, Vargové strhujúce klávesy, hutnú rytmiku Freša a Mallého. V mnohom je prvá, ale nie je to prvý slovenský "gitarový album". To je až   platňa s lakonickým  názvom  Pavol Hammel  a  Prúdy. Kapela   hrala v úplne novej zostave (gitara - Griglák, Alexander Filo - basová gitara, Anton Kuruc - bicie).  Šestnásťročný   (!!!)   Griglák obsluhoval gitaru  sebavedomo  a   presvedčivo ,   má však prsty aj v nestarnúcich pesničkách (spomeňme Koče plné   ruží,  Princezná zlatovláska, Hermína atď. i neskorší singel - megahit Medulienka)."V tom čase som intenzívne začal počúvať Led Zeppelin, Jimmy Page ma neuveriteľne oslovil, zvuk tej LP je aj preto taký, aký je." Griglák   bol,  ako si  mnohí  pozorní   čitatelia  iste   všimli,  neplnoletý.  "Keď sme  mali koncerty, chodil ma Pali Hammel pýtať k rodičom. S Prúdmi sme sa zúčastnili na  festivale   v Chile,     tak  si   ma  musel   ktosi  z  kapely  napísať  do  pasu. Neskôr   som  dostal  ponuku, ktorá sa nedala odmietnuť - oslovili ma chalani z Collegia. Bola to kapela, na ktorú som sa dovtedy chodil  pozerať     s   veľkým  obdivom,   a  vlastne   sa  mi  splnil  sen. "Konvergencie,  dvojalbum   skupiny Collegium Musicum,  je dodnes neprekonanou  klasikou. Gitara osemnásťročného Grigláka sa tu po prvýkrát rozozvučala  tak,  ako   ju  poznáme  dodnes:   melodicky, dravo,  sýto, lyricky, lahodne i energicky. Konvergencie sa stali majetkom viacerých generácií."Marián mal síce   jednoznačné predstavy, ale on bol vždy veľmi demokratický: nemá rád, keď niekomu niečo musí ukazovať, učiť ho. Radšej má muzikanta, ktorý všetko pochopí a ponúkne dobrú vec.Takto aj vznikali Konvergencie.Šeherezádu sme tiež upravovali kolektívne, v Piesňach z kolovrátku máme každý  svoje  skladby. Keď  hovorím   že Marián má rád,keď niečo niekto pekné ponúkne,tak on je toho schopný až v neuveriteľnej miere. Komunikuje  okamžite,  príde  s  harmonickými  zvratmi,    ktoré,   normálnemu   smrteľníkovi'    ťažko napadnú. Takto napríklad vznikol úvod Piesní z kolovrátku: hral som obyčajný  gitarový motív a on ho zharmonizoval tak, že to dostalo úplne inú dimenziu."

Fermáta

"Chyba bola, že  sme s Collegiom hrali veľmi veľa koncertov a na nové veci jednoducho nebol čas. Získal som techniku,  dostal som  sa s gitarou ďalej a nedočkavo som očakával dosku, kde by som     sa   mohol    patrične   realizovať,  ale  tá  neprichádzala.   Preto  som   odišiel  aj z Collegia. Dal  som sa dohromady s Tomášom Berkom, ktorý mal vtedy skupinu Ex We Five. Vtedy inklinoval  k  Jethro Tull a podobným veciam." Jazz rock bol zvláštny fenomén: za bolševika rocková scéna  v bývalom  Československu fakticky neexistovala, pretože nemohla. Ambiciózni hudobníci preto  konvertovali    k jazz rocku, ktorý - už aj tým, že bol inštrumentálne orientovaný - kulturtrégerom  menej  zavadzal. Jazz  rock   však   bol   začiatkom    70 . rokov  "in"  aj   vo  svete. Tak  či  tak,  Fermáta  bola jediným dôslednejšie    pracujúcim   reprezentantom  slovenského  jazz    rocku. Griglák  si    napriek  svojej   nesmiernej virtuozite vždy zachovával   "ľudský rozmer".     "S Tomášom sme sa výborne dopĺňali:  on mal cítenie viac do jazz rocku,  ja  do   rocku  a   zároveň  romantickejšie,  melodickejšie,  a  teda pesničkovejšie.  Na  bicie  s  nami    začínal  mladučký Paľo Kozma,  na basu Laco Lučenič. Tí však odišli a prvú platňu nahrávali  Peter  Szapu  a   Toník  Jaro. Jej vznik je veľmi zaujímavý: nebola  v edičnom pláne Opusu. Pracovníci    Opusu     testovali   nové  nahrávacie   štúdio  v   Hlohoveckom empírovom divadle a toto boli skúšobné   snímky, nahrali sme ich za dva dni. Keď si to  v  hudobnej redakcii  vypočuli, usúdili, že je to zrelé  na  vydanie. Najúspešnejšia  a  najlepšia   však  bola  podľa mňa tretia LP, Huascaran. Nahrali sme ju  za   tri dni a v podstate rovno zo štúdia som narukoval do Vojenského umeleckého súboru.   Pri   mixáži  sa  však  stal  prúser:   chlapcom    sa   akosi  podarilo zmazať jednu gitaru. Po mesačnom prijímači  sme  všetci dostali voľno na vyzdvihnutie nástrojov z domu,    a  to  sa  dalo  využiť  všelijako.    Kým   sa moji  kolegovia  opíjali  s   kamarátmi   a  zabávali   frajerkami, ja  som  v  štúdiu   nahrával  sólo  do  skladby   80 000."  Fermáta  bola  známa  svojimi  s komponovanými,   monotematickými     albumami ,  venovanými   rôznym   veciam:   ľudovej  hudbe (Pieseň z hôl),  zemetraseniu v Peru,  ktoré   pochovalo dve mestá a  československú   horolezeckú   expedíciu   ( Huascaran ),  slovanským    kniežatám    (Dunajská legenda)  či  veľkým    osobnostiam dejín (Biela planéta). Vplyv  art-rocku?  Alebo...   "V tom čase  sa   cenzurovali  všetky texty, a aj  kde  texty   neboli, bolo treba niečo vymyslieť. Pokiaľ  sme    chceli vydať  nejakú  platbu,   musela  byť  o niečom'. Aj  takto  sa    zrodili   naše   komponované  projekty." Dodajme,  že  na  dvoch   posledných "povojnových" platniach,  zrodených  po   Griglákovej  vojenčine,   tvrdil  muziku  koryfej slovenskej basgitary  Fedor  Frešo (Soulmen, Collegium Musicum,M Efekt atd.). Sedemdesiate   roky sa   končili. Punkrock plul na  "dinosaurov",   nová    vlna   priniesla    svojskú   estetiku,    jazzmani,   ktorí   chceli  komunikovať ,  sa dali na pop jazz a funky jazz, ktoré v Bratislave nevídane    fičali. Takzvaná  veľká   éra   slovenskej pop music  bola v  plnom  prúde. Fermáta     cítila,  že   sa  doba  zmenila, a to   dosť  podstatne. Po ešte vyrovnanej (už nekomponovanej) Generácii (1981) a po pauze    vyšlo  rozpačité, väčšinou spievané Ad Libitum;Freša nahradil mladučký,  veľmi  talentovaný  Dalibor Jenis ( neskôr    sólista  v  opere)  a  do  kapely  pribudol    spevák  a  druhý  klávesista   Juraj     Bartovič.  "Tá  platňa  sa nestretla s veľkým ohlasom. Možno naši skalní očakávali , starú' Fermátu.        V tom  čase už bol  úspešný   Žbirka,  Elán,  začínal  Nagy...  doba sa   zmenila. Je   otázne,  či  bolo  rozhodnutie  nahrať spievanú platňu najideálnejšie.   Po jej vydaní sme  si  povedali   dovidenia a začali sme sa  venovať   svojim veciam. Berka divadelnej scénografii, Frešo išiel robiť  do   rozhlasu   hudobného  režiséra  a Vláh   odišiel  hrať   na  západ. Tam  sa   udiala   automobilová  nehoda, kde  Karol - jeden z    našich  najtalentovanejších    bubeníkov  -  prišiel  o  život,  čím sa    definitívne  zrútili  naše  spoločné plány oživiť Fermátu s mladšími muzikantmi."

Avion & Pressburg

"Potom som si dal pauzu od muziky aj ja - externe som sa venoval hudobnej réžií v televízii. Až raz,  v roku 1986, sa ozval Paľo Kozma, že  má  dobrého  speváka  a  že    by  sme  mohli urobiť skupinu. Skupina vznikla, volala sa Avion a ten spevák sa volal Paľo Habera. Mali sme aj  potencionálne hity, Kozma však odišiel študovať na Berklee School Of Music do Bostonu a nevedeli sme si predstaviť za neho náhradu. Hlavne Haberu nebavilo  čakať,  mal  iné   predstavy o svojej  kariére a odišiel do Teamu. Dobre urobil, pretože by sa načakal - Kozma  je v Amerike doteraz. S Paľom Haberom som potom spolupracoval dvakrát  -  nahrával  som  mu  gitary   na  jeho  prvú  sólovú   platňu   a    zatiaľ     poslednú (ak nerátame vianočnú)." Avion bol v  záplave   kapiel,  ktoré   "sa prihovárali mladým ich vlastným jazykom",  skrátka v  mori teenagerskej podliezavosti   skutočným    predstaviteľom AOR      -   adult  oriented rocku. Škoda, že sa nezachoval nosič...  O  tri   roky  nasledovala   trochu  tvrdšia  formácia Pressburg,  kde boli citeľné  hardrockové  korene, ďalšia  Griglákova   obľúbená   muzika. "Mali  nahrať  aj  platňu  v Opuse, ale zasa zaúradovalo... už  ani  neviem,    ako  to  nazvať.  Spevák    Karol Vilček, ďalší Karol - tragicky zahynul. To bol koniec Pressburgu."

Fermata, Magma atd.

"Po tragickom konci Pressburgu ma Martin Sarvaš úspešne nahovoril na reunion Fermáty. Nebol to zlý nápad, doba žičila návratom, rockoví aj jazzrockoví mazáci sa vracali na scénu ako na bežiacom páse. Tak sa vrátila i Fermata (po návrate sa už začala písať bez dĺžňa, pozn. aut.). Klávesista Martin Hanzel a bubeník Jindřich "Gino" Plánka prišli z Pressburgu, s  basgitaristom  Máriusom  Bartoňom som hral v komornom programe Paliho Hammela." Nový štart  nedopadol  najhoršie.  Simile   získala  na  prvom  ročníku  cien  ZAI  v   roku .... cenu Platňa roka, Amsterdam dopadol ako kompozícia roka; táto garymoorovská balada sa  stáva  celkom  serióznym  rozhlasovým   hitom. V  rovnakom  zložení Fermata  nahrala aj platňu Real Time (1994). A hotovo. Organizačné problémy, z nadšenia nedokážu žiť  ani    hudobníci. "To,   že  nemáme  dobrý   management   a   že  síce  hráme  výbornú   hudbu,  ale   nevieme  ju predať, už  dávnejšie  štvalo  Fedora  Freša. Nevedel pochopiť, že takáto kapela    nemá  koncerty,   propagačné   materiály  a     podobne.   Tak   sme   sa    dali   dohromady   a   okrem svojich  basgitaristických schopností uplatňuje aj manažérsky talent. Zatiaľ to  funguje. Máme  koncerty,  ale   pripravujeme  aj platňu, ktorú chcem   spraviť   veľmi  uvážlivo   a   dobre    ju   premyslieť. Opäť   by   mala    byť   čisto inštrumentálna, žiadne  spevy, klasická Fermata. Platňa by mala vyjsť  v  marci  až apríli, ale nechcem to unáhliť." Stará pani Fermata je stále atraktívna, a navyše je to skutočná dáma. V dnešnej dobe už byť dinosaurom nie je chyba, dinovia sú niekedy aj hit. Fermata hrá dokonca-po prvýkrát  naživo - aj upravený Huascaran, kompletný, aj   keď  trochu  skrátený. Griglák  je  poriadne rozbehnutý a pokračuje aj v nie tak dávno  nadviazanej  spolupráci s ďalšou legendou: "S Jankom   Lehotským  sme  už  o spolupráci hovorili asi pred šestnástimi rokmi vo Véčku a  konečne  sme  sa  k  tomu  dostali   v  roku 1992 na platni Janko Lehotský  a   priatelia.  Minulý  rok  nasledovala  platňa Black & White,  kde  sa  ešte oveľa   viac    blížime    k   nášmu    pravekému   predsavzatiu:   spáchať  nejaký rhythm'n'blues."Zatiaľ najhorúcejšou novinkou je"supegroup" s basgitaristom a vokalistom         Tublatanky  -  tu  sólovým spevákom - Paľom Horváthom a Pecim Uherčíkom,  ktorý  pomenovali Magma   (o   Uherčíkovej   ďalšej  aktivite - projekte Temeraf / Satelitte  Rock  sa  dočítate   v   rubrike   recenzií). "Paľo  Horváth  spieval dve skladby na platni Real Time. Vydavateľ platne Igor Guryča už  vtedy  navrhol, či   by  som  pre  neho nenapísal   nejaké  skladby,  aby sa mohol  prezentovať   ako   sólový   spevák.   Potom sa   veci skomplikovali, ale myšlienka zostala. Chytilo sa jej vydavateľstvo Monitor-EMI a k  projektu sa  pridal  Peci  Uherčík,  s  ktorým  sme   si  platňu  autorsky   rozdelili   na polovicu. Nie je  to  muzika,   kde  by  sme  sa  ukazovali   ako  gitaristi  za   každú   cenu ,    nerobíme  hrdinské   gitarové  postoje,  nehráme  krkolomné "hady" a podobné samoúčelné záležitosti,  sú to  jednoducho   rockové  pesničky  pre  dospelých." Dodajme, že tento adult  oriented  rock  pomáhal  nahrať  Fedor   Frešo  a   klávesisti   Pavol  Hric,  resp.  Martin  Hanzel,  takže  sa  tu   vyskytuje   ako sprievodná kapela celá Fermata.

Fero Griglák

Keby býval Fero Griglák v Amerike, pri minime šťastia by už mal vilu s bazénom v LA, niekoľko áut a vzácnu zbierku gitár: výnimočný talent  je  cenený  všade. Vadí,  nevadí? "Z   mladíckych  snov  som vyrástol: tešia ma iné veci. Napríklad keď na koncert prídu ľudia, ktorí vedia počúvať. Nedávno sme hrali s Fermatou v Prahe, prišlo na nás dosť ľudí, tešili sa a nezabudli. Prišli však aj mladší, ktorí nás nepoznali, a tiež sme u nich zabodovali. V Prahe sme hrali posledný raz  v  deväťdesiatom prvom  v Lucerne na nejakej protidrogovej akcii: vtedy sme sa zapáčili ľudom z MTV a tak sme sa ocitli  v  ich dokumente. Vraj aj išiel, ale vtedy som ešte nechytal MTV." Fero je známy tým, že ako  jeden  z mála veteránov na sebe stále intenzívne pracuje. "Nie je až taký problém iba si udržiavať kondíciu, ale  ja sa stále  snažím  ísť   ďalej.  Hra  na   gitare  sa  dá  zdokonaľovať  celý  život.   Samoúčelná  prstová gymnastika pri cvičení (ale aj pri samotnom hraní) nie je cesta. Treba rozmýšľať nad  tým, čo  človek hrá, a hlavne hrať samého seba, čo sa síce výborne hovorí, ale o to ťažšie napĺňa."

P.S.

Griglák je nielen iniciátor vlastných projektov, ale aj vyhľadávaný štúdiový spolupracovník. S Paľom Hammelom to občas ťahal aj po odchode z Prúdov: S Fermátou nahral významnú platňu  Stretnutie   s tichom (1977) a v roku 1982 sa nakrátko obnovili Prúdy v  legendárnej   zostave s  programom  pre Štúdio  S  Prúdy  1966 - 2000. Okrem  spomínaných   nahrával   s   Marikou    Gombitovou   a   Robom Grigorovom,

PressGriglak.gif (6890 bytes)